Aj keď napokon bez medaily, štvrtým miestom druhýkrát v samostatnej ére Slovenska prenikla medzi najlepšie kvarteto tímov a okrem odborníkov si vyslúžila aj obdiv náročných kanadských fanúšikov.
Kolektív kormidelníka Štefana Mikeša dosiahol po dekáde opäť prenikavý úspech a takmer vyrovnal maximum v podobe bronzovej priečky z MS 20 v roku 1999. Trénera Mikeša prekvapilo okrem konečného umiestnenia aj zvýšený novinársky záujem o jeho tím.
"Sme radi, že sme 4. miestom vzbudili záujem o hokej na Slovensku, škoda že tu teraz nemôžeme stáť s medailou, boli sme blízko. Žiaľ, napriek našej snahe oba pokusy o cenný kov dopadli pre nás neúspešne. Pred šampionátom by sme brali 4. miesto všetkými desiatimi, musím povedať, že o takom vysokom umiestnení sme ani nerozmýšľali," bilancoval retrospektívne Mikeš.
Tréner i realizačný tím videli úspech cez prizmu projektu SR 20 v slovenskej extralige, ktorého výsledky sa napriek rozsiahlej kritike po dvoch rokoch premietli do vystúpenia juniorskej reprezentácie.
"O náš projekt bol záujem zo strany hokejových činovníkov, podrobne ma vyspovedal jeden kanadský novinár, interesovali sa Švédi aj Fíni. Projekt pokračuje, mužstvo budeme držať pokope do konca februára, prípadný záujem zo strany materských klubov budeme riešiť individuálne. Nebolo by dobré, ak by sa hráči vrátili a skončili znovu v juniorke," zhrnul ďalšie plány tréner, ktorého momentálne nezaujímajú iné ponuky a chce sa plne sústrediť na prácu so slovenskými mladíkmi.
Nezvyčajný honor zažili mladí slovenskí hokejisti aj na verejnosti, po štvrťfinálovom zdolaní Američanov sa im ušlo potlesku napríklad aj v reštaurácii.
"Ľudia sa pýtali odkiaľ sme, keď sme im povedali, že zo Slovenska, vždy nám zatlieskali, lebo sme vyhrali nad ich odvekými rivalmi," priblížil zážitky mimo štadiónov jeden z kľúčových obrancov SR 20 Martin Štajnoch.
Defenzíva bola práve tá, ktorá sa nachádzala vo väčšine duelov pod neustálym tlakom, navyše tréneri v záveroch sťahovali hru na štyroch obrancov, takže najlepší zadáci dostali poriadne zabrať.
"Bolo to fyzicky mimoriadne namáhavé, ale značne nám pomáhali vzadu všetci útočníci, snažili sa nám uľahčiť prácu celý čas. Hrali sme naozaj ako jeden tím," odvolal sa odchovanec Prievidze na kolektívneho ducha, ktorý slovenský tím zdobil počas celých majstrovstiev sveta.
V tíme Slovákov sa ukázali aj jednotlivci, popri brankárovi Jaroslavovi Janusovi sa presadil azda najvýznamnejšie útočník Tomáš Tatar. Ešte stále len 18-ročné nevysoké útočné "žihadlo" sa trafilo do čierneho 7-krát a stalo sa piatym najproduktívnejším hráčom MS.
Medzi strelcami ho predstihli len absolútne megahviezdy juniorskej kategórie John Tavares a Nikita Filatov s ôsmimi gólmi. "Môžem sa len poďakovať spoluhráčom, že mi pomohli individuálne presadiť sa, ale to nie je podstatné. Úspech nie je o jednotlivcoch, ale o tíme."
Jedno oko sa smialo, druhé plakalo, medaily mali Mikešovi zverenci na dosah ruky, Švédi však v semifinále využili vyčerpanosť Slovákov a o bronz pripravili Slovákov individuálne chyby.
"Boli sme blízko medailových pozícií, trošku sa samozrejme cítiť aj sklamanie, že sme nedosiahli vyššie. Postup zo skupiny bol hlavným cieľom, ten sme splnili, potom sme zdolali aj USA, preto celý šampionát musíme hodnotiť pozitívne, určite sa celé mužstvo vytiahlo," sumarizoval dojmy Tatar, ktorý je členom početnej enklávy hrajúcej extraligu za výber Orange SR 20. Tatar zatiaľ neuvažuje o kariére v NHL, podľa neho bude treba ešte mnoho "krôčikov" na to, aby sa presadil v zámorí. "V NHL sa ešte nevidím. Na to je ešte skoro, tam bude viesť trošku dlhšia cesta. Bolo by dobré, ak by sa mi podarilo už teraz dostať do draftu, opakujem však, MS sú príležitosťou vytiahnuť sa, k ďalšej kariére musím makať tvrdo naďalej," dodal jeden z "benjamínkov" v Mikešovom tíme. Zážitkom preňho boli aj vysoké návštevnosti zápasov kanadskými priaznivcami. "Hrať pred 18 tisíc divákmi je určite niečo iné, ako absolvovať zápasy tu doma. Trochu to je síce iný typ povzbudzovania ako u nás, ale aj tak nás ohromil záujem divákov."
