Medzi rečou... Veď on je malý!

Nedávno som ju počula od babičky šestnásťročnej... A ja sa pýtam: Kedy potom príde ten správny čas povedať „maličkému“ niektoré základné životné pravdy?

Napríklad takú jednoduchú, že nie je na zemi sám so svojimi potrebami a túžbami. Že ak chce v autobuse okolo seba kopať, tak to niekto môže dostať do čistých nohavíc, alebo ho to môže bolieť. Alebo tú, čo si dobre pamätám z tretej triedy: Že sa na verejnosti (a v prírode) len tak bezdôvodne nekričí. Nielen preto, že to môže iných rušiť, ale preto, aby bolo počuť tých, ktorí možno potrebujú pomoc.

Napadlo mi to včera, keď som cestovala autobusom, v ňom natlačená jedna trieda ktorejsi školy a dve učiteľky, ktoré nebolo vidno, ale ani počuť. Sedela som im chrbtom a asi stokrát som sa otočila, lebo sa mi zdalo, že niektoré dieťa prerazila ktorási z tyčí na držanie a bojuje o život. Fakt nervy drásajúce výkriky, medzi nimi slová „POMOC!!!“, po ktorých človek s normálnym cítením volá sanitku. Tieto deti mali asi trinásť a žiadna z učiteliek im nič nepovedala. Asi po dvadsiatich zastávkach som si na to zvykla. No čo keby sa potom niekomu fakt niečo stalo... a my, „zvyknutí“, si budeme ďalej pokojne čítať svoje noviny?