Medzi rečou... Diamant

Medzi kolegyňami kolovali fotografie šiat, prsteňov, topánok, zákuskov, každý spomínal, akú kde pozná reštauráciu, akú kde počul krásnu hudbu, kde jedol tradičné i netradičné jedlo. Chválili sme, i protestovali.

Každý deň nám zvestovala, čo nového objavili v ktorom obchode. S čím súhlasí a nesúhlasí babička a teta... Postupne pribúdali do zbierky obligátnych svadobných rekvizít nové a nové predmety, naškrobené, vyleštené, pripravené na tú slávu.

A potom to prišlo. Vplávala do práce s iným menom, ešte stále s krásne upravenými, na perleťovo nalakovanými nechtami. Každému povedala: „V kuchynke sú zákusky a káva, pozývam ťa.“ A keďže ešte neboli fotky, ukazovala jediný dôkaz: Prstienok z trojfarebného zlata s malinkým briliantom.

Usmiala som sa. Diamant je vraj večný... isteže je večný, vie to každý. No v nasledujúcich rokoch sa nebude vždy len trblietať. Bude tisíckrát umazaný od mliečka, rozmixovaného ovocia a kašičiek a dokonca aj od toho, čo z nich o pár dní ostane. Tisíckrát sa dotkne plienok, handry na zem i detského líčka. Bude hladiť mužovu dlaň i držať detskú rúčku pri prvých krokoch. A vždy bude briliantom. Tak nech ti, kamarátka, ten kamienok vydrží na ruke celý život!