Medzi rečou... Všetko dobré

Listovala som v akomsi letáku propagujúcom výrobky slúžiace na upevnenie zdravia, snažila sa nepočúvať ponosy zhovorčivých okolosediacich a silou vôle posúvala pacientov dnu a von z „mojej“ ordinácie. Zrazu som spozornela.

„... a poviem doktorke, že jej ďakujem za to, že som sa dožil tohto roku...“ sipel slabý hlas akéhosi starčeka spoza rohu. „To nemusíš. Len jej popraj všetko dobré v novom roku. To stačí,“ rozkázala babička. „Myslíš, že to stačí? Veď jej vďačím za život...“ „Len jej popraj, nič viac.“

Uvedomila som si, že tomu pánovi mám čo závidieť. Nesťažoval sa ako ostatní. Pozná cenu života, nielen každého nového roku, ale každej jeho minúty. Je vďačný za veci, ktoré mnohí považujeme za samozrejmé: Za bezbolestný nádych, za obed, po ktorom mu nie je zle, za to, že ráno vstane a môže chodiť. Že sa môže ešte stále usmievať na svoju „doktorku“. Neviem, čo všetko ho trápi. No viem, čo trápi mňa. Sú to často veci na rebríčku hodnôt oveľa menej dôležité ako zdravie a život.

Na toho pána často myslím. Každý deň pred spaním si naňho spomeniem a k čiernej oblohe vyslovujem svoje „Ďakujem“. Za to, že sú veci v mojom živote také, aké sú.