Medzi rečou... Snívam, snívaš...

Neviem, či boli ľudia takíto vždy, alebo si to iba viac všímam. A uvedomujem si, že v mnohých prípadoch by ten človek aj pokojne mohol... urobiť TO, prežiť TO, mohol by TAM cestovať.

V televízii sa nám čosi zapáči a dôvod vzdychania a snívania je na svete: Aaaach, byť tak ako ONA, smieť tak to, čo ONA... Spomínam si na jedného Silvestra stráveného s priateľmi. Jedna vzácna osôbka nás vtedy vyzvala, aby sme si zobrali papier a napísali, čo by sme v ten rok chceli prežiť. Fíha, to bolo vecí! Ďalšia úloha bola ešte raz zoznam prejsť a zvážiť, koľké z tých prianí naozaj nemôžeme uskutočniť. Bola som šokovaná, ako málo z nich bolo naozaj nedostupných... Možno nie úplne, ale skoro všetky sa naplniť dali. Napríklad nemôžem byť majsterkou sveta v krasokorčuľovaní, ale určite môžem vytiahnuť korčule a znovu ich začať používať. Aj v štyridsiatke. Čo na tom, že sa budem preháňať po ľade s maloletými hokejistami? Vtedy som sa rozhodla, že ak niečo naozaj chcem, aspoň k tomu urobím krok, potom ďalší... A môj život sa začal meniť.

Rozmýšľam, aké je krásne mať sen, a či nie je pre niekoho krajšie nechať ho v zásuvke. Lebo ináč si nedokážem vysvetliť to, že toľko snov ostáva navždy snami. Snami na dosah ruky