Ján Gordulič: Nebudem nasilu dospelý

Píše scenáre, účinkuje v seriáli a riadi produkčnú firmu. V prírode by ste ho však hľadali márne. Kvety totiž podľa neho smrdia, vtáky vrieskajú a les je vraj pre zver.

Tvoja práca je predovšetkým o kreativite. Odjakživa si rád tvoril?

– Už ako chlapec som si rád vymýšľal, kreslil do zošitov, písal básničky. Keď sme sa v škole mali naučiť básničku naspamäť, zvyčajne som si pred tabuľou nejakú vymyslel. Učiteľka mi raz povedala, že ak ju zopakujem, dostanem jednotku. To sa mi nepodarilo. Ale tajne som dúfal, že sa tým budem raz živiť. Zdá sa, že to vyšlo. Píšem scenáre k televíznym seriálom Mafstory, Profesionáli a k internetovému seriálu Cestovka, v ktorom aj účinkujem. Okrem toho sa realizujem vo vlastnej firme a som súčasťou formátu Pošta pre teba. Radšej si však robím veci podľa seba.

Ako si zvládol menej nápadité predmety, ako je chémia či fyzika?

– V pohode, na štvorky. (smiech) Predmet som vždy vnímal cez vyučujúceho, ako mi to dokázal „predať“. Všetko bolo o prístupe, hoci som si uvedomoval, že v triede nie som sám. Z fyziky som mal raz aj dvojku. Keď mi však na hodine učiteľ hovoril napríklad o chemických prvkoch, zlúčeninách a mal som rátať hustotu látok bez toho, aby mi povedal, načo je to dobré a kde sa to dá využiť, pripadalo mi to ako odtrhnuté od reality.

Bol si teda poriadny kvietok.

– Bol som dosť zlé dieťa. Jediný spôsob, ako ma dať do laty, bolo ignorovať ma a tak je to i doteraz. Niektorí učitelia to pochopili, iní sa so mnou hádali a vrieskali na mňa, ale nepomohlo to. Stále som robil problémy. (smiech) Dnes je to iné štádium. Moji známi vedia, že veľa rozprávam a môj humor niekedy nie je celkom vhodný, preto ma dokážu zastaviť. Darmo sa ja smejem, keď sa to ostatným nepáči.

Stále sa v tebe skrýva malý chlapec?

– Áno, ale mňa to baví a myslím, že každý by mal taký byť. Veľmi to pomáha povznášať sa nad veci, riešiť krízové situácie. Hovorím si, že nebudem seriózny, nebudem nasilu dospelý. Sú však situácie, ktoré si to vyžadujú, a vtedy to rešpektujem.

V Pošte pre teba si ľudia pozývajú nielen stratených príbuzných, ale žehlia si aj problémy v láske. Urobil by si to aj ty takto verejne?

– V žiadnom prípade nie. Nemám problém hovoriť o svojich dobrých a zlých stránkach. Nemám tajomstvá pred svetom ani pocit, že by som urobil veci, za ktoré by som sa musel hanbiť. Ale väčšinou nezvládam riešiť problém i s partnerom. Som hrozný, lebo často hádžem vinu na seba. Snažím sa však toho zbaviť. Keď mi niečo prekáža, hovorím si, že nemám právo dotyčnému „kecať“ do života, nemám ho nútiť, aby boli veci podľa mňa. Bojím sa, že sa ten človek so mnou rozíde. Veci riešim až vtedy, keď je naozaj zle.

Aby pozvaní nevyzerali pred divákmi zle, dajú stenu odtiahnuť aj vtedy, ak im je to proti srsti. Aké je to potom v zákulisí?

– Raz sa stalo, že sme neodvysielali príbeh, kde si muž pozval bývalú partnerku a tá dala odtiahnuť stenu. Keď jej však chcel dať pusu, uhla sa. Tušili sme, že sa niečo deje. Až v zákulisí nám povedala, že ju kopal, keď bola tehotná. Na tom nie je nič zlé, keď sa napríklad žena rozišla s mužom, ktorý hral na automatoch, mlátil ju, a nedá stenu preč. Mne sa tiež nepáči, keď ľudia sú si stopercentne istí, kto ich pozýva, povedia nám to, nechcú sa s tým človekom stretnúť, a tak neprídu do štúdia. Ja by som tam prišiel a povedal mu do očí, čo si myslím. Nesúdim ich však.

Riešiš osobné starosti aj textom?

– Vyjadrujem sa predovšetkým písaným slovom, takže stalo sa, že som sa napríklad nevhodne zachoval, uvedomil som si to až neskôr a napísal som dotyčnému dlhý mail. Už v úvode som ho upozornil, aby si ho prečítal celý, a vysvetlil som mu, že to nie je prosba o odpustenie, ale snažil som sa mu iba vysvetliť situáciu. Najradšej by som takto riešil všetky konflikty, ale viem, že to nejde. Niekedy je totiž problém povedať isté veci ľuďom do očí.

Sú záležitosti, ktoré si nechávaš len pre seba?

– Dva-až trikrát do roka chodím k psychologičke so starosťami, s ktorými nechcem zaťažovať nikoho zo svojich príbuzných a kamarátov. Je to výborný liek na to, keď je človeku zo seba samého zle, premýšľa nad sebou a mnohé veci chce zmeniť, ale nejde mu to. Preto chodím za touto odborníčkou, ktorej dôverujem a viem, že mi dokáže poskytnúť iný pohľad na vec. Nehodnotí ma, nesúdi, ale pomôže mi.

Zaujímaš sa aj o budhizmus. Ako si sa k tomu dostal a k čomu ťa priviedol?

– Hľadal som cestu, snažil som sa spoliehať sám na seba, nepreberať myšlienky od iných, ale nachádzať odpovede, prečo je toto takto a nie inak. Mal som strýka, s ktorým som sa nestretával často, ale keď sa už tak stalo, hádali sme sa, mali sme odlišné názory. Bolo to preto, že sme si boli veľmi podobní a on bol zanietený budhista. Naučil som sa, že naša myseľ je ako veľká šachovnica, na ktorej sa odohrávajú všetky situácie. Čiže každú vec na sebe môžeme zmeniť, ale je otázka, či to chceme a koľko času sme tomu ochotní venovať. Zatiaľ sa tomu učeniu venujem len cez knihy.