Onkopsychologička Mária Andrášiová: Nie som matka Tereza

Onkopsychologička Mgr. Mária Andrášiová, PhD., (41) pomáha ľuďom vliecť tie najťažšie kríže a nájsť smer aj v slepých uličkách.

Od modelky k onkopsychologičke, to teda tiež neznie ako priamočiara cesta.

Ja som sa v modelingu nikdy veľmi nenašla, bolo pre mňa skôr ponižujúce chodiť s bookom po kastingoch a dúfať, že si ma klient vyberie. Ale vždy som brala príležitosti tak, ako prišli a nie som príliš aktívny vyhľadávač šancí.

Ako modelka ste to však mali dobre rozohraté.

Brala som to skôr pragmaticky. V tom čase som si takto dokázala v zahraničí zarobiť slušné peniaze. Ale hneď ako som stála pred voľbou, či nechať prerušenú školu, alebo sa vrátiť a modeling zabaliť, bolo rozhodnuté.

Po vyše trinástich rokoch psychoonkologickej praxe ste sa rozhodli napísať knihu. Prečo dozrievala tak dlho?

Keby som nestretla jednu skvelú ženu s iskrou a odhodlaním, Zuzku Truplovú, ktorá za mnou prišla, či by som nenapísala niečo pre pacientov, tak by to asi vo mne zrelo dodnes. Realita je u nás totiž ešte stále taká, že ľudia si priznajú svoj „hendikep“ kdekoľvek inde, len nie na duši. Psychické problémy sú stále niečo, o čom sa šepká. Z praxe viem, čím všetkým pacienti prechádzajú a ako ťažko to znášajú. Ale málokto sa k tomu prihlási. A niektorí si povedia, veď môj problém je rakovina, tak načo mám chodiť za psychológom? Mimochodom, taký postoj nemajú len pacienti, ale aj niektorí lekári. Nedávno som uvažovala, že sa na pár dní v týždni vrátim do Národného onkologického ústavu, chýbala mi nemocnica, pacienti, vizity a je tam len jediná psychologička. Jedna jediná psychologička na 220 lôžok. Dostala som odpoveď, že netreba.

Nie je to preto, že človek v danej chvíli nedokáže absorbovať ani samotný fakt, že sa mu to stalo, a nieto ešte počúvať nejaké rady?

Možno. Nie som Matka Tereza a viem, že nespasím svet, ale je mi ľúto, keď ľudia nesiahnu po pomoci, hoci ju potrebujú. Berú to ako prejav svojej slabosti a pritom je to naopak. Je prejavom zrelosti, ak si viem pripustiť, že mám problém a že ho sám neviem zvládnuť.

Aká je väčšinová reakcia ľudí, keď sa dozvedia od lekára zlé správy?

To závisí od mnohých faktorov. No väčšinou je to šok. Ja? To nie je možné. Niektorí tú informáciu v sebe úplne poprú, niektorí sa chytia toho, čo im lekár ponúkne v rámci liečby a niektorí sa zložia. Schopnosť zvládnuť extrémne záťažové situácie je daná jednak geneticky, ale aj výchovou. A veľmi záleží na lekárovi a spôsobe, akým sa človek o chorobe dozvie. Moja sesternica sa dozvedela, že má rakovinu prsníka, na chodbe v nemocnici. Bol piatok poobede a lekár jej povedal, že tam je pozitívny nález a že to nevyzerá dobre a nech teda príde v pondelok, aby sa dohodli na liečbe. Povzbudivo sa usmial a odišiel. Nevedela, čo so sebou a cítila sa so svojou chorobu totálne sama. Zomrela 33-ročná.

Aký je rozdiel medzi psychiatrom a psychológom?

K psychiatrovi sa dostávajú ľudia s problémami, ktoré nedokážu sami nijako ovplyvniť a regulovať a treba im pomôcť liekmi. Psychológ pomáha riešiť problémy, ktoré sú zvládnuteľné aj bez nich. Niekedy je potrebná kombinácia oboch. Lieky za vás nevyriešia problémy, ale vrátia vám silu začať ich riešiť.

Ste u vás doma prorokom?

Jasné, že nie. Napríklad pred nejakým mesiacom som zrazu začala mať pocit, že so mnou nie je po ženskej stránke všetko v poriadku. Tri roky som nebola u gynekológa, a tak sa dostavil nutkavý pocit, že mám určite rakovinu krčka maternice. A potom ďalší, že je vlastne už neskoro vôbec aj niekam chodiť.

Nehanbíte sa???

(Smiech.) Do rána som nespala. Za pár hodín som si našla gynekológa a bola som ochotná urobiť všetko pre to, aby ma vyšetril ešte v ten deň. Mala som šťastie, bol skvelý, prezrel ma, urobil mi cytológiu a upokojil ma. Až tak, že už pár týždňov zabúdam zavolať po výsledky. Keď som k nemu išla, bola som si takmer istá, že niečo nie je v poriadku. Keď som odchádzala, bola som absolútne presvedčená, že je všetko, ako má byť. Názorný príklad, čo robí psychika... A čo dobrý prístup lekára.

Ako sa dá zdieľať také ťažké osudy ľudí a nezblázniť sa z toho? Kam to ukladáte?

Do srdca. Kým človek vážne neochorie, mnohé z vecí, ktoré robia jeho život pekným, si ani neuvedomuje. Až keď hrozí, že o ne príde, si uvedomí, čo vlastne mal. Ja mám to šťastie, že práve títo ľudia ma učia vnímať a uvedomovať si, že to, čo dnes mám, zajtra nemusí byť. Nevravím, že sa mi to vždy darí. Ale je to už vo mne uložené a určite to ovplyvňuje môj postoj k životu.

Ktorý prípad z vašej praxe vás najviac zobral?

Bol to asi 30-ročný muž, prišiel s tým, že má veľké bolesti, aj keď v tom čase už nemal onkologické ochorenie. Všetky výsledky boli v poriadku, nikde nič. Bol nahnevaný, že ho poslali za mnou, lebo vraj je to psychického pôvodu. Vravel mi, že vie, že zomiera a že mu to nikto neverí. Bol veľmi bezmocný a sám so svojím tušením. Pri ňom som prekročila tú „bezpečnostnú“ hranicu lekár – pacient. Keď som v tom čase odišla na liečenie, komunikovala som s ním cez telefón, mailami, lebo som nezniesla ten pocit, že tam nebudem, keď mu bude najhoršie. A on v tom čase naozaj zomrel. V dôsledku silnej liečby, ktorú užíval v minulosti, jeho srdce skolabovalo a zomrel na infarkt. Večer sme ešte spolu hovorili, bol spokojný a vyrovnaný, ďakoval mi, že som s ním prešla cez to peklo, v ktorom žil predtým. Ráno zomrel. Veľmi ma to vzalo. Z pohľadu striktne profesionálneho som zlyhala, lebo som neustrážila hranicu a pár dní som nebola vôbec schopná pracovne fungovať. No z ľudského pohľadu som urobila presne to, čo som urobiť mala.

Vy máte adoptované dve dcérky.

Áno. Dorotku a Johanku.

Ako prišlo toto rozhodnutie?

Veľmi prirodzene. Keď som nemohla otehotnieť, ponúkali mi rôzne umelé spôsoby, ako sa k dieťaťu dopracovať. Niečo z toho som aj vyskúšala, ale cítila som sa pritom hrozne. Našťastie mi rýchlo došlo, že to nie je moja cesta, že prírodu nechcem siliť, až ma to priviedlo k adopcii. Myslím, že cesta každej jednej ženy k materstvu je výnimočná a mali by sme počúvať svoje pocity. Pre mňa bola tou prirodzenou cestou adopcia.

Aj napriek tomu, že je to vlastne cudzie dieťa totálne cudzích ľudí?

Tak ako som ja hľadala to svoje dieťa, tak hľadali moje baby svoju mamu, svojich rodičov. A našli sme sa. Patríme k sebe. Je to jasné a definitívne.

Už vedia?

Jasné. A tá staršia o tom nedávno pri príležitosti siedmych narodenín poinformovala všetkých spolužiakov... (smiech) Nikdy som nechcela, aby bola téma adopcie u nás tabu. Prvýkrát som o tom s tou staršou hovorila, keď mala dva a pol roka. Prišlo to – ako inak – úplne nečakane a v absolútne nevhodnej chvíli. Stretli sme vo výťahu tehotnú ženu a ona sa ma spýtala, prečo je tá teta „taká tučná“. Po vysvetlení, že čaká bábätko, sa ma nadšene spýtala, či aj ona tak bola v mojom brušku. Úplne som zmeravela. Nedokázala som ju oklamať ani nič duchaplné v tej chvíli vymyslieť. Povedala som jej teda, že som mala choré bruško a jej dušička čakala na hviezdičke a netrpezlivo odtiaľ vyzerala, kedy sa už ku mne bude môcť narodiť. Ale moje bruško bolo stále choré, tak sa narodila inej tete, ktorá sa však o ňu nemohla postarať, a tak sme sa stretli. Netuším, kde sa ten príbeh vtedy vo mne zobral. Dodatočne som svoju reakciu kriticky prehodnocovala, no a keď tu bola pred rokom Alicia, jedna veľmi múdra stará Indiánka, tak som sa s ňou rozprávala aj o tomto príbehu s hviezdičkou... A ona na mňa prekvapene pozrela a povedala: Príbeh? To nie je príbeh, tak to naozaj bolo. Ver svojej intuícii.

Nebojíte sa, že sa u vašich detí raz prejavia vlastnosti, ktoré nebudete vedieť zvládnuť a že sa vám raz vymknú z rúk?

Akože genetika? Možno si teraz poviete, že si niečo nechcem pripustiť... Ale ja naozaj deti vnímam ako čisté a slobodné bytosti – bez ohľadu na to, komu sa narodili. Nie sú náš majetok, ani sa nenarodili na to, aby spĺňali naše sny. Keď pozerám na dcéry, vidím už dnes veľa vecí, ktoré sa mi pri ich výchove podarili, a vidím aj tie, pri ktorých si hovorím, bože, to som pokašľala. Nie som dokonalá a nečakám to ani od svojich detí. A ak raz nebudú život zvládať podľa mojich predstáv, budem sa s tým musieť učiť žiť. Genetika by bola možno dobré alibi, ako zbaviť seba aj ich zodpovednosti, keby v niečom zlyhali. Každý máme svoju cestu. Nebudem riešiť, či tá, na začiatok ktorej ma život postavil, je dosť široká a hladká, aby sa mi po nej dobre išlo. Kráčam najlepšie, ako viem. A to učím aj moje dcéry.

Chodia za vami aj páry?

Áno. Kvôli kríze vo vzťahu, neschopnosti vyriešiť spolu nejaké názorové odlišnosti alebo kvôli nevere.

A väčšinou ide zrejme o neveru mužov.

Alebo sú oni tí, čo sú väčšinou prichytení...

Aká je spolupráca s mužmi?

Ja mám veľmi dobrú skúsenosť. Za posledné obdobie sú to dokonca skôr muži, ktorí prví vyhľadajú moju pomoc a dohadujú si stretnutie kvôli vzťahovým veciam.

Myslíte si na základe videného a počutého, že nevera stmeľuje, alebo naopak?

Poznám páry, ktoré to dalo dokopy, a poznám aj také, kde sa dôvera naštrbila natoľko, že to ďalej nešlo. Aj navlas rovnako vyzerajúce príbehy môžu skončiť úplne inak. A je zásadný rozdiel medzi jednorazovou neverou, tam sa dá dopracovať k odpusteniu a môže dokonca vzťah spevniť, lebo až keď to praskne napríklad manželovi dôjde, ako veľmi mu na rodine záleží. Je pre ženu určite ťažké ísť ďalej a stále sa k tomu nevracať, ale možné to je a takýto vzťah sa dá zachrániť. No a potom sú patologickí neverníci, ktorí to robia stále a znova a do poradne príde zúfalá podvádzaná manželka. Lenže ja nemám zázračnú pilulku, ktorá presvedčí toho druhého, aby o vzťah tiež stál. Môžem maximálne pomôcť žene vyrovnať sa s tým a nebyť obeťou – lebo aj to si často vyberáme sami a dobrovoľne.

Je najmasívnejší základný kameň vzťahu láska?

Láska je super základ, ale nemyslím si, že je to jediný parameter dobrého vzťahu. Vo vzťahu by sme sa mali posúvať, učiť. Napríklad, keď vám partner ide na nervy a v mnohých veciach nespĺňa vaše predstavy... To sú vaše predstavy. A splnenie očakávaní nikto pred oltárom nesľubuje. Priveľa očakávaní je pasca. Deptáme sa tým, čo by sme chceli, a nemáme a nie sme schopní vidieť to ostatné, čo nám vzťah ponúka.

Nie je zaťažujúce vedieť o ľudskej duši priveľa?

Veľmi sa snažím udržať si zenovú „myseľ začiatočníka“. V každom príbehu sa snažím vidieť unikát.

Nevyčíta vám niekedy manžel, že ste sa mohli venovať niečomu jednoduchšiemu?

Vyčíta mi všeličo iné... (smiech) Toto povolanie ma veľmi vystihuje, rada premýšľam a analyzujem. Takže keby som to nerobila v práci, analyzovala by som o to viac doma a to by moju rodinu porazilo.

Za kým ide psychologička, keď má problém?

Veľa čítam, mám zopár blízkych kamošiek a problém mi vtedy pomáha ísť hlbšie do seba. Posledné roky veľa pracujem a často ma máta jeden môj nesplnený sen. Chcela by som žiť ďalej od mesta, povedzme na konci dediny a aby odtiaľ bolo vidno doďaleka... (Smiech.) Mať niekoľko psov, koňa a somára (tých by chceli hlavne moje baby). Môj muž by chodil na ryby, lúskal tekvicové jadierka (a mne by to nešlo na nervy), túlala by som sa po lese, žila viac vo svojom vnútornom svete a len tak by som si vychutnávala radosť z bytia. Nechcem tým povedať, že žijem teraz niečo, čo ma nenapĺňa. Žijem inú, tiež dôležitú časť môjho života, ale cítim, že na mňa niekde čaká táto moja druhá časť. Dúfam, že ju stihnem zrealizovať ešte predtým, ako zavŕšim svoje svetské povinnosti. Ale mne sa sny zvyknú plniť...

Mgr. Mária Andrášiová, PhD., sa 13 rokov venuje psychoonkologickej problematike a získala doktorát z klinickej psychológie. Pôsobila 7 rokov v Národnom onkologickom ústave, 2 roky pracovala v detskom hospici Plamienok. Je autorkou knihy Keď do života vstúpi rakovina, ktorá je jedinečným dielom na slovenskom knižnom trhu, obsahujúcim skutočné príbehy, hodnotné rady a odporúčania. Kniha opisuje, čo všetko sa počas choroby môže stať, ako môže telesné ochorenie vplývať na psychiku, ako rakovina zasahuje do života celej rodiny, aká je pre pacienta dôležitá láska a podpora najbližších, čo pre seba môže urobiť pacient sám, čo prežíva dieťa, keď mu vážne ochorie rodič, aj ako zvládnuť návrat do normálneho života po skončení liečby. Na základe skúseností z práce s onkologickými pacientmi, ako aj z množstva publikácií a výskumov najmä v zahraničnej literatúre, ktoré potvrdzujú, že psychický stav pacienta, odhodlanie vyliečiť sa, jeho postoje či nádej môžu výrazne ovplyvniť priebeh ochorenia, sa spolupodieľa na stránke www.onkopacient.sk a napĺňa ju. Portál poskytuje psychologickú pomoc a podporu všetkým, ktorí ju hľadajú, pomáha im zorientovať sa a zvládnuť ochorenie a jeho liečbu z psychickej stránky čo najlepšie.