Katarína Knechtová: Prečo sa mi rozpadol vzťah?

Ste veľmi populárna u nás i v Čechách. Keď ste ale chodili do detského zboru, hovorili vraj o vás, že ste stratený prípad a nemáte talent. Je to tak?

– Áno, ja som sa na talentovú skúšku do zboru v podstate vnútila. Oni mi povedali, že si ma na skúšku nechajú a zaradili ma do tretej hlasovej skupiny, kde boli so mnou traja chlapci, ktorí práve začali mutovať. Takže som sa medzi nimi cítila naozaj kráľovsky... Keď som sa ale potom po rokoch stretla s mužom, ktorý ten zbor viedol, a povedala som mu, že som tam spievala tiež, ale že som bola totálny outsider, tak sa hrozne čudoval a tvrdil, že to nemôže byť pravda. Nedokázal uveriť, že ma tak zavrhli.

Avšak tým ste sa nenechali odradiť od spievania.

– To nie. I keď som sa ani ja nikdy nepokladala za nejakú veľkú speváčku. Prišlo to až časom. Človek zistí, o čom vlastne spev je. Hlas je neuveriteľný nástroj, ktorý má neobmedzené možnosti... Keď sa človek vydá na túto cestu a hľadá sa nejakým spôsobom sám, keď sa učí „za jazdy“, tak je to omnoho ťažšie, ale zároveň tiež krajšie.

Aký je to pocit, keď človek začne byť naozaj populárny?

– Na začiatku to bolo pekné, keď ma ľudia začali pomaly vnímať. Ale potom, keď prišiel ten šialený boom spojený s piesňou Spomaľ, a záujem o kapelu bol naozaj masívny, začalo to byť v niektorých momentoch veľmi nepríjemné.

Boli fanúšikovia dotieraví?

– Mala som zvláštny pocit, že ma každý sleduje. A že už nemôžem robiť vôbec nič. Skutočne to bolo tak intenzívne, že som napríklad vošla do potravín a zrazu všetci vnútri stíchli a uprene sa na mňa pozerali. Tak som tam všetko nechala a išla som preč. Vyslovene som si na deň, keď som mala ísť medzi ľudí, musela nastaviť tvár. Utvrdiť sa v tom, že práve dnes mám nad všetkým nadhľad, a tak môžem ísť zariadiť nejaké veci. Ale niekedy sa človek necíti najlepšie, nemá chuť sa na ľudí usmievať. Má svoje problémy, myšlienky, pocity... Čokoľvek. A tam potom vzniká táto nepríjemná konfrontácia s realitou.

Zažili ste aj negatívne reakcie?

– Myslím, že boli skôr pozitívne. Ale bohužiaľ, sú aj ľudia, ktorí nepoznajú hranicu a idú až za ňu. Majú proste niekedy pocit, že im patríte. Lenže to tak nie je. Tá hranica musí byť vytýčená. A boli aj takí fanúšikovia, ktorých som sa nemohla vôbec zbaviť. Chodili za mnou až domov. Jeden ma dokonca prenasleduje stále. Občas sa stane, že otvorím dvere hotelovej izby a on za nimi stojí. Niekedy stojí aj za dverami nášho bytu. Alebo idem na parkovisko a on vykúka o pol metra ďalej. To mi až naháňa strach. Stať sa môže čokoľvek.

Máte nejaká ochranku alebo niekoho, kto vám je v takých chvíľach na blízku?

– Zatiaľ sme to nemuseli riešiť. Väčšinou nie som úplne sama, a tak sa natoľko nebojím.

V období najväčšej slávy ste urobili radikálny rez a odišli ste zo skupiny Peha. Vaši bývalí spoluhráči sa nevyjadrovali zrovna lichotivo. Mrzí vás to?

– To sú normálne reakcie. Už som vysvetľovala, že keby to v kapele fungovalo dobre, tak by som nemala potrebu robiť zmeny. Zvlášť u niečoho, čo je také zabehané a úspešné. A je mi jasné, že keby odišiel niekto z nich, tak by bol pokladaný za osobnosť. Ale keď je to žena, je automaticky vnímaná ako sebecká egoistka. S týmito emóciami zo strany mužského pokolenia sa ale dalo počítať.

Myslíte si, že sa báli, že bez vás nebudú takí populárni?

– Neviem. To môže byť prípad jednej aj druhej strany. Aj ja sa musím stále snažiť, aby ľudia na moju hudbu reagovali. To je úplne rovnaká záležitosť, aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá.

Zatiaľ ste neustále v jednom kole. Nedávno ste nahrali nový album Zodiak. Máte vôbec pri práci čas na lásku?

Momentálne som sama. Mala som síce šesťročný vzťah, ale v tom zlomovom roku sa všetko zmenilo... Sme však stále v kontakte. Dokonca režíroval môj nový videoklip.

Prečo ste sa rozišli?

Cítila som hrozný pretlak v pracovnom i v osobnom živote. Človek naozaj potrebuje od istých vecí odstup. Sami sme to už nedokázali riešiť. Každý mal tú svoju pravdu.

Teraz je vašou prioritou práca?

– V súčasnej dobe je to naozaj práca. Veľmi mi na tom záleží, veľmi ma to baví a teším sa na koncerty. Je to taký svetlý bod v živote, a čo sa týka vzťahov, tak si myslím, že čo má prísť, príde. V týchto veciach je hlúposť tlačiť na pílu. Prečo by som mala mať niekoho za každú cenu?

Ako to vidíte do budúcna s deťmi a rodinou?

– Aj tu platí, že čo sa má stať, stane sa. Novinári sa ma pýtajú, či sa nebojím toho, že v štyridsiatke zrazu zistím, že som sama. Ja si ale myslím, že sa môže stať, že sa mi ozvú biologické hodiny. A že potom nebudem klásť na váhu, či je dôležitejšia rodina alebo kariéra. Snažím sa držať pri zemi, lenže momentálne je mojím zmyslom života práca. Tomu, čo príde, sa však brániť nebudem.

Ostáva vám čas na kamarátky?

– No jasné. Na najbližších si musíte urobiť čas. Aby človek potom nebol tým ostatným úplne ukradnutý. Aj to sa mi už stalo: mali sme s Pehou nekonečnú šnúru koncertov. A keď som sa vrátila domov, zrazu som zistila, že nemám komu zavolať. Strávila som krásny deň doma v depresii, že už so mnou nikto nepočíta. Svojich priateľov si musíme naozaj vážiť.

Vrátim sa ešte k práci. Dostali ste príležitosť zložiť úvodnú pieseň k filmu Báthory. Ako vôbec došlo k spolupráci s Jurajom Jakubiskom?

– Ozvali sa mi z produkcie. Páčil sa im môj hit Spomaľ. Tým sa mi splnil taký malý sen. A nakoniec bola pre mňa pieseň obrovským úspechom. Ale na druhej strane je teraz ťažké, keď urobím niečo nové. Z niektorých strán sa potom ozýva, že ľudia chcú niečo podobné, ako boli piesne Báthory a Spomaľ dohromady. Takže je to nakoniec veľmi zložité zbaviť sa tejto nálepky. Každá minca má dve strany.