Slovenská ilustrátorka šokovala nielen svet, ale aj samu seba

Aj príslovie Čo je dobré, sa chváli samo je v prípade Petry Štefankovej zbytočne skromné. Už dnes patrí do dvadsiatky najvýraznejších mladých talentov vo Veľkej Británii.

Britská televízna stanica Channel 4 oceňovala v roku 2007 mladé talenty v umení. Jednou z tých, ktoré postúpili do posledného kola, bola mladá slovenská ilustrátorka. Málokto veril, že v konkurencii s kreatívnymi mozgami rodených Britov uspeje práve nenápadná grafi čka, ktorá nemá konexie, elitnú privátnu školu, jej otca neoslovujú sir, ba nemá ani len britské občianstvo! Petra Štefanková tak šokovala nielen svet, ale aj samu seba. Vďaka originálnemu ilustrátorskému štýlu vyhrala na plnej čiare a získala titul Britain´s Future Creative Hero. S uznaním dodávame, Made in Slovakia.

Britské noviny a kritici o tvojom štýle hovoria s uznaním, si vraj akousi trendsetterkou ilustrácie. Časopis Computer Arts tvrdí, že máš fascinujúci, čerstvý a veľmi bohatý štýl, ktorý nazývaš YetAnotherFace, a bude zaujímavé sledovať, kde a ako sa objaví. To sa učí na našej škole výtvarných umení?

Na začiatku, keď som sa na škole iba hľadala, mi hovorili, že som síce pracovitá, ale moja tvorba nemá šťavu. Som typ, ktorý sa vzoprie, a dokazujem okoliu, že to nie je pravda. Škola ma naučila nebáť sa kritiky. Roky som sa venovala automatickej kresbe a mala som nakoniec tony skíc, ktoré boli zaujímavé. Práve tie som neskôr využila ako podklady na prekreslenie do priestoru a z nich sa vykľul štýl, ktorý ma defi nuje. Do Británie som odišla na krátky výlet za kamarátom do Doveru, od osemnástich som snívala, že tam pôjdem. Bola som utiahnutá, život tam ma však naučil, že ak sa chcem presadiť, musím ukázať sebavedomie. Je potrebný ťah na bránu, v zahraničí to prijímajú inak a neberú to ako chválenkárstvo. Skromnosť a uzavretosť teda nepomáhajú. O svojej práci hovorím otvorene, lebo viem, že ľudia okolo sú zvedaví.

Tvoj príbeh je ako o Popoluške. Prišla skromná, nenápadná a pokorila veľký svet.

Prišla som ako 26-ročná skončená vysokoškoláčka, ktorá si zarábala na voľnej nohe príležitostnými prácami pre reklamné agentúry. Na internete som sa pokúšala prezentovať svoje malé portfólio, iba som sa hrala, skúšala, čo by som mohla robiť a čo sa ľuďom páči. Prvé zahraničné objednávky prišli z Talianska a USA, potom sa mi ozvali z nadnárodnej lodnej spoločnosti v Doveri. A krátko nato sa mi úplnou náhodou ozvala reklamná agentúra z Londýna. Dohodli sme sa. Denne som vstávala o pol štvrtej ráno, tri hodiny cestovala autobusom do Londýna, vracala sa o polnoci. Bývala som v hoteli, tvorila v MHD a takmer som nespala.

Grafika je síce univerzálny umelecký jazyk, ale ty si na začiatku skoro vôbec nevedela po anglicky!

Bolo to veľmi ťažké... (úsmev) Dizajnér sa musí vedieť vyjadrovať abstraktne, argumentovať, obhájiť svoj koncept. Často som si myšlienky vopred napísala na papier, aby som obstála. Grafici-technici to majú ľahšie, pre nich je dôležité viac počúvať a rozumieť, než hovoriť gramaticky presne. Ja som ten tvorivý článok, na ktorom stojí konečná prezentácia pred klientom, takže u mňa bola perfektná znalosť zásadná. Zo začiatku som sa snažila hovoriť s domácimi tak často, ako sa len dalo. Skontaktovala som sa s organizáciou, ktorá pomáha utečencom adaptovať sa, a povedala som im, že sa musím rozprávať, či by mi vedeli pomôcť... Pridelili mi staršiu paniu, dobrovoľníčku, ktorá sa so mnou stretávala na káve, hovorili sme o všetkom možnom, opravovala moje chyby a výslovnosť. Bola som nadšená.

Si prvá Slovenka v histórii, ktorá je členkou prestížnej Kráľovskej umeleckej spoločnosti Royal Society of Art. Pri káve sa stretávaš so šľachtou z najstarších anglických rodín, s politikmi, vedcami, umelcami... Členstvo sa nedá vybaviť ani kúpiť. Prestížny klub už 250 rokov združuje ľudí, ktorí v profesii dosiahli významné postavenie či nápady.

Royal Society of Arts vyhľadáva ľudí, ktorí reálne posúvajú krajinu dopredu, lebo vytvárajú hodnoty, ktoré prispievajú k spoločenskému dobru. Mňa oslovili po výhre v súťaži o talent roka na Channeli 4 a spýtali sa ma, či by som prijala členstvo. Najskôr som neverila, preverovala som si, či to nie je vtip. Ukázalo sa, že nie a existuje výbor zložený z predstaviteľov anglickej šľachty, právnikov a fi - lantropov. Netuším, kto za mňa zdvihol ruku, predpokladám však, že im niekto dal tip z televízie.

Ako vyzerajú vaše uzavreté stretnutia?

Stretávame sa v salónikoch na ministerstvách, na uzavretých párty či raňajkách v galériách. Politici, ale aj vedci, umelci, majitelia veľkých svetových značiek, médií. V spoločnosti sú ľudia ako Stephen Hawking, Nelson Mandela, zástupcovia britskej šľachty. Prezidentom je princ Philip a patrónom kráľovná Alžbeta II. Členovia sa stretávajú aj denne v jednom z palácov v centre Londýna, postavenom v roku 1770. Majú vlastnú knižnicu, galérie, prednáškové sály, reštauráciu. RSA je zakladateľom najvýznamnejšej londýnskej umeleckej školy Royal Academy of Arts a Royal College of Music. Členstvo sa pokladá za formálnu kvalifi káciu a udeľuje sa k nemu titul, preto mám za menom skratku FRSA. Mávame prednášky na rôzne témy, vedieme vášnivé diskusie, je na nás, s kým sa o čom bavíme a ako spolupracujeme. Organizácia nám umožňuje mať vzájomné priame kontakty, takže ak treba, dostaneme sa bez problémov na dôležité stretnutia. Robia sa však aj prednášky pre verejnosť. Jedným z cieľov je totiž aj vzdelávanie a inšpirovanie celej spoločnosti.

Asi sa teda necítiš trápne, keď hovoríš o svojej práci so šéfom BBC či Kodaku?

Práveže nie, s lídrami firiem sme často osobne aj online. RSA od nás totiž chce, aby sme spolupracovali. Na akciách máme list s menami hostí, vieme, kto príde. Niekedy len vojdem do miestnosti a hneď okolo mňa stojí skupina ľudí. Keďže vyzerám mlado a prijímať takých mladých ľudí nie je zvyčajné, zaujímajú sa a vypytujú. Väčšinou sú šokovaní až dojatí. Najmä keď sa dozvedia, že som v Británii len tretí rok, a niektorým trvá celý život, kým zviditeľnia svoje nadanie a dostanú sa do klubu.

Čo pokladáš za najdôležitejšie tajomstvo svojho úspechu?

V mojej oblasti je dôležité byť nielen originálny, ale mať aj obchodného ducha. Nestačí niečo vytvoriť a čakať, že si ťa niekto všimne. Sú obdobia, keď iba tvorím, potom nasleduje fáza, keď pracujem na marketingu, snažím sa zaujať a predávať. Filter editorov, ktorí robia časopisy a portály, je veľmi prísny. Práca musí byť nápaditá, technická úroveň veľmi vysoká. Je ideálne vytvoriť niečo, čo nikdy nikto nevidel, čo sa mi, našťastie, podarilo.

Nepokúšajú sa ťa kopírovať?

Inšpirujú sa, ale niekedy aj kradnú z internetu obrázky. Napríklad v Číne vyšla kniha, kde mi zobrali 30 obrázkov – spolu s inými známymi ilustrátormi. Upozorňovali sme na to, no viac sa práve v Číne nedá urobiť. Aj teraz mám právnu kauzu. V Taliansku vyšiel knižný preklad známeho britského spisovateľa Jamesa Ballarda a moja práca je na titulke knihy, bez môjho vedomia. Obchodne aj výtvarne sa musím sama o seba postarať.

Čo robíš, keď múza spí? Vymýšľať sa predsa nedá ako na výrobnom páse.

Keď mám čas, nechám to tak a robím niečo iné. Ak je zadanie na konkrétnu tému, hľadám fotky na internete. Niečo, čo by ma symbolicky inšpirovalo, pracujem s textom, na papier dám slovíčka.

Máš svoju srdcovku?

Milujem knižky pre deti. Tento výtvarný prejav mi je sympatický, má výrazný vplyv na dieťa. Doteraz si pamätám na knižky s ilustráciami Albína Brunovského, to tajomno a s tým spojené pocity. Dnes si hovorím, aký dobrý musel byť ilustrátor, ak vo mne dokázal prežiť až doteraz... Musel to byť kvalitný človek. V Hongkongu vyšla kniha, ktorú vytvorilo 200 známych ilustrátorov sveta. Bola som medzi nimi, každý dostal za úlohu nakresliť jedno zviera na Noemovu archu. Mne sa ušla morka. Aj takéto veci ma tešia... (úsmev)

O čom snívaš v prenajatom londýnskom domove?

Aktuálny je pre mňa projekt Brucea Goodisona, režiséra, ktorý nakrúcal dokumenty o Tonym Blairovi pre BBC, Channel 4. Je to v štádiu vývoja, od značky filmu až po titulky budem robiť všetko. Mám ponuky pracovať s textilom aj na film. Momentálne sa snažím využiť aj možnosti, ktoré poskytuje kráľovská spoločnosť. Chcem robiť čo najviac ilustrácií do časopisov a kníh, majú trvalejšie posolstvo než reklama.

Veríš na obyčajné šťastie?

Keď sa stane niečo pozitívne, snažím sa netešiť dopredu. Ale keď je to isté, teším sa veľmi emotívne... Inak vediem bežný život. V prenájme mám so sebou aj všetky knihy, výtvory, nosím a dotváram si svet, mám tam úlety, hlúposti. Mám veľ ký laptop, keď som na cestách, tvorím doslova všade. Pečené holuby nepadajú z neba, pracujem veľa, aj keď len rozmýšľam, tak pracujem. Na náhody neverím, od začiatku som vedela, že chcem robiť sama na seba. Zháňala som si kontakty, učila sa, ako sa v Anglicku aj vo svete presadiť. Sledujem trh, ktorý sa veľmi líši od slovenského. Tu sa dbá na každý detail, so snahou vyhnúť sa ľudskej chybe. Veci treba robiť na sto percent a vždy načas.

Na Slovensku si takmer neznáma. Prezident Ivan Gašparovič ťa však v prejave počas slávnostnej večere na počesť kráľovnej Alžbety II. prirovnal k stredovekému prešovskému maliarovi Jakubovi Bogdanovi. Pohladilo ťa to na duši?

Milo ma prekvapil. Povedali mi to rodičia, tým volali známi, ktorí sledovali priamy prenos a počuli moje meno. Naši sú zo mňa trochu šokovaní, ale šťastní a pyšní.

Petra Štefanková žije v Londýne, kde pracuje ako ilustrátorka, dizajnérka a art directorka animácií napr. pre BBC, Columbia Pictures, Th e Economist, Channel 4 a Fremantle media. Je autorkou reklám pre mnohých prestížnych klientov a držiteľkou významných medzinárodných ocenení. Ako 29-ročnú ju prijali do londýnskej Kráľovskej umeleckej spoločnosti, ktorej členmi boli aj Charles Dickens či Winston Churchill.