"Som tu len pár hodín, zvykám si a pozerám, čo sa zmenilo. Mám okolo seba stále blízkych, preto mi je tu príjemne," povedal po návrate Rajchl v rozhovore pre agentúru SITA. Na ceste, ktorá trvala 151 dní, zničil 19 párov botasiek a jeho trasa viedla z Bratislavy najskôr do Grécka a potom cez Bulharsko, Rumunsko, Moldavsko, Ukrajinu, Rusko a Mongolsko. Počas náročnej expedície, ktorá stála približne 560-tisíc slovenských korún (18 588,59 €), prešiel celkovo 12 krajín a denne prešiel priemerne 80,5 kilometra.
Ako uviedol, psychicky bola pre neho cesta určite ťažšia, pretože sa vyskytli momenty, keď sa nemohol spoľahnúť na vlastné sily a výkon, ale zdržovala ho byrokracia. Rajchl tým narážal najmä na problémy na hranici medzi Mongolskom a Čínou, kde strávil so svojím tímom niekoľko dní, pretože jeho sprievodné auto Číňania nechceli pustiť do krajiny. "Bol som pripravený to na hraniciach uzavrieť," prezradil 26-ročný Bratislavčan, ktorý sa však jedno ráno pri čakaní na hraniciach zobudil, zavolali mu priatelia a presvedčili ho, aby pokračoval.
"Bolo to riziko a hazard, čakalo ma ešte 300 kilometrov samoty v Gobi," povedal. Jediným riešením v nepríjemnej situácii na hranici bolo totiž opustiť tím - zdravotníčku Petru Pajliovú a šoféra Martina Wolfa, a pokračovať na ceste do Pekingu osamote. "Stretol som tam ale veľa príjemných ľudí, ktorí mi pomáhali a už som mal predstavu, akým spôsobom behať - po piatich kilometroch si robiť prestávky, aby som sa nevyčerpal a nedostal úpal," pokračoval. V niektorých fázach cesty Rajchl zažíval ťažké chvíle. Pri jednom mestečku v Rusku prešiel napríklad počas piatich hodín len 20 kilometrov.
"Bol som na konci so silami, nevládal som. Urobili sme si preto piknik, usalašili sme sa medzi komármi a na druhý deň to už bolo lepšie," priznal sa športovec. V Srbsku mal Rajchl tiež problémy so psami, v Grécku s nebezpečnými vodičmi, v Rusku s kriminalitou a v Mongolsku musel zase bojovať s horúčavami a piesočnými búrkami.
Jedným z najkrajších okamihov bol pre ultramaratónca dobeh do Pekingu, hoci bol v tej chvíli podľa vlastných slov tiež smutný, pretože tam neboli jeho priatelia, ktorí ho po čínske hranice sprevádzali. "Zaslúžili si tam byť so mnou. Zdá sa, že je to individuálny šport, ale keď nemáte za sebou dobrých ľudí, neprídete nikam," vysvetlil. Keď dobehol do cieľa na Zastupiteľskom úrade SR, privítal ho slovenský veľvyslanec Žigmund Bertók. "Keď som dobehol, ešte som si to neuvedomil. Prišlo mi to, akoby som sa mal ráno zobudiť a bežať ďalej," opísal svoje prvé pocity v Pekingu. "Po 15 hodinách spánku som si ale uvedomil, že je koniec. Bol to pocit, ako keď stojíte na stupienku víťazov - je to to, čo ste chceli dosiahnuť. Možno to zažívajú športovci, je to pocit na nezaplatenie," dodal.
Cieľom súkromnej bežeckej expedície "Ázia 2008 po vlastných" bola tiež prezentácia Slovenska a slovenskej kultúry, propagácia myšlienok športu a zatraktívnenie ultrabehov medzi širokou verejnosťou, ako aj vydanie publikácie s fotografiami, informáciami a štatistikami o ceste cez 12 štátov Európy a Ázie. Hoci sa Rajchlovi nepodarilo prebehnúť celú naplánovanú trasu - 700 metrov museli prejsť trajektom, 22 kilometrov autom na prechode cez hraničné pásmo medzi Ruskom a Mongolskom a 10 kilometrov na čínskej hranici, kde im v žiadnom prípade nedovolili ísť peši, s výkonom je spokojný. Na Slovensku, kde musí ešte kondične behať, aby mu nestuhli kĺby, ho čakajú nové výzvy.
"Toto bola posledná dlhá cesta. Teraz sa budem orientovať na prípravu ultravytrvalostných bežeckých podujatí a skúsim sa dostať na olympijské hry v Londýne 2012 ako maratónec a lukostrelec. Je to netradičná kombinácia, ale verím, že keď človek chce, dá sa dosiahnuť všetko," tvrdil športovec. Na lukostreľbu ho nahovorili kamaráti lukostrelci - rodina Hurbanovcov, ktorí ho na ceste do Pekingu podporovali.
