Zavolali si ju do Afriky a jej fotografie obleteli celý svet

Senegal sa stal tretím domovom slovenskej novinárky a fotografky Diany Mrázikovej.

„Fotografie, ktoré som počas mojej spontánnej návštevy u kamaráta nafotila, si všimol jeden z najstarších miestnych galeristov Amadou Yassine Thiam, ktorý žije v Chicagu. Dostala som od neho ponuku vystavovať v jeho Art Hotel & Gallery - Keur Gainde, v Dakare počas výstavy súčasného afrického umenia Dak’ART, ktoré sa koná v Senegale každý druhý rok v máji.

Ihneď po návrate si vytvorila projekt Love Senegal. Čím ti tak učaroval?

Precestovala som veľa rôznych krásnych krajín ako Aljašku, či Hawai, no Senegal bola pre mňa láska na prvý pohľad. Nebolo to iba o scenérii.  Nechala som sa uniesť jeho energiou a rytmom akonáhle som vystúpila z lietadla a stratila sa v pestrofarebnom dave ľudí.

Pripadala som si doslova ako na inej planéte, a vtedy som si uvedomila, že napriek prebytku informácií, ktoré v dnešnej dobe máme, toho vieme o Senegale (Afrike) veľmi málo - a aj to je veľmi skreslené. Projekt www.lovesenegal.com som vytvorila preto, aby som mohla prostredníctvom fotografií a reportáží, ktoré tu publikujem otvoriť ľudom akési imaginárne dvere do iného sveta a pokúsiť sa priblížiť im to čaro… Aby sa mohli zamilovať aj oni, tak ako ja.

Kto ti pomáhal tento projekt realizovať?

Zo Senegalu som sa vrátila plná pozitívnej energie a ako sa hovorí „with sunshine on my mind“, no doma ma čakalo februárových mínus 15 stupňov na teplomeri a studená realita. Zachmúrené tváre ľudí, ktorým sa síce veľmi páčila moja myšlienka, no finančne ju takmer nikto nechcel podporiť.

Mala som podrobne vypracovaný projekt, ktorý mal myšlienku, bol o búraní bariér, predsudkov, edukatívny, mal zmysel, ale bola som veľmi sklamaná, že ani umelecké granty rôznych organizácií, ktoré som verila, že vyjdú, dali prednosť iným projektom.

Nakoniec ma nenechali v štichu moje kamarátky - Táňa Kyseľová z Pelikánu, Dáška Batthyányová, Martinka Valušiaková, Lenka Osciová a Andrea Vadkerti – ktoré mi pomohli buď s plánovaním cesty, webovou stránkou k projektu alebo finančne, za čo som im veľmi vďačná.

Potvrdili mi tak výrok, ktorý som si zapamätala na jednej konferencii od Madelaine Albright: „There is a special place in hell for women who don't support other women“. (V pekle je špeciálne miesto pre ženy, ktoré nepomáhajú iným ženám).

Ako prebiehali fotenia v Senegale? Boli náhodné, alebo presne vopred premyslené?

Z vlastnej skúsenosti mám pocit, že fotenia (tak ako vlastne nič v živote) sa nedajú nikdy celkom presne naplánovať, pretože reálne podmienky sú aj tak iné a vždy vás niečo prekvapí. V Senegale bol skôr problém ten, že tu sa nikto fotiť nechcel. V niektorých krajinách to ľudia odmietajú, pretože majú pocit, že im ukradnete dušu, Senegalčania si však myslia, že z každej fotografie vznikne pohľadnica, na ktorej veľmi zbohatnete a tak od vás každý pýta peniaze ako náhle namierite objektív do davu.

Jedinou možnosťou ako nečeliť celé dni vyhrážkam a škaredým pohľadom bolo skamarátiť sa s miestnymi, ktorí mi doslova otvorili dvere do svojich domov a dovolili dokumentovať ich životy. Mala som tak možnosť spoznať krajinu „pod povrchom“. Senegalčania sú neskutočne milí a pohostinní, ale spoznáte to až vtedy, keď vás prestanú vnímať ako „Toubab“ (čo znamená v preklade bohatý turista, z ktorého treba čo najviac vyťažiť.)

Mám šťastie, že napriek tomu, že som bola medzi nimi jediná biela, som flexibilná a zapadla som medzi nich bez problémov. Myslím si, že veľkou výhodou je aj to, že zjem (takmer) čokoľvek – je to ľahký spôsob, ako si získate miestnych. Osvedčilo sa mi tu, že láska ide cez žalúdok a to obojstranne. Oni si vás zamilujú, že zjete, čo vám navaria a vy si ich zamilujete za úžasné jedlo, ktoré pre vás pripravia.

Kde si čerpala inšpiráciu?

Senegal bol pre mňa obrovským kultúrnym šokom - všetko bolo pre mňa nové a nepoznané. Jedia rukami na zemi všetci z jednej misy? Whaw! Jeden muž má 4 manželky a všetky bývajú na jednom dvore? Whaw! Pestrofarebné rybárske lode, na ktorých sa mnohí vydávajú na nebezpečnú 10 dňovú plavbu do Európy? Whaw! Pýtala som sa na všetko ako malé dieťa a mala som šťastie, že som mala okolo seba ľudí, ktorí mi dávali odpovede na všetky moje: „A prečo?"

Domov som sa vracala s tisíckami fotografií v počítači a hlavou plnou námetov na reportáže – dodnes nachádzam po vačkoch lístočky s načarbanými poznámkami.

Kde všade boli tvoje africké fotografie vystavené?

V máji som mala v Senegale 3 rôzne výstavy v rámci mesiaca súčasného afrického umenia Biennale DaK’ART. Dve v hlavnom meste v Dakare – jednu v Art Hotel& Gallery Keur Gainde, druhú v hoteli Raddison Blu a treťou bola moja srdcovka – plážová výstava inštalovaná na lodiach v tradičnej rybárskej dedine Kayar.

Mala som ju v pláne preniesť aj na Slovensko na bratislavskú mestskú pláž, ale zlyhal mi sponzor, tak dúfam, že budúci rok v lete sa to už podarí. Okrem toho som dostala ponuky vystavovať v Los Angeles, Chicagu, v Paríži a v Štokholme.

Vystavovala si tu ako jedna z mála belochov, s akými si sa stretla ohlasmi?

Plážová výstava v Kayar, bola jedinečná svojho druhu nielen inštaláciou priamo na pirogách, ale aj tým, že to bol taký novinársko-fotografický projekt na podporu rybárskej dediny a upozorňovala na globálny problém s rybolovom, o ktorom málokto z nás vie. Nápad vznikol spontánne, zrealizovala som ju s pomocou miestnych ľudí z dediny a snažila som sa zapojiť do nej celú komunitu.

Bola som milo prekvapená, akú mala obrovskú odozvu, pretože vďaka facebooku sa o nej dozvedeli Senegalčania, čo žijú na celom svete a písali mi krásne maily, že si vďaka fotografiám pripomenuli domov. Hovorilo sa o nej veľa v rádiu, bola som v televízii a vyšli viaceré články v novinách a v časopisoch.

Tvoje fotografie získali nedávno ocenenie na prestížnej medzinárodnej súťaži International photo awards, ktoré sa organizuje v rámci Lucie Awards. Čo od neho očakávaš?

Áno, pred pár týždňami som sa dozvedela, že tieto získali 2.cenu v kategórii People& Lifestyle, takže 27. októbra sa chystám na odovzdávanie cien do New Yorku. Veľmi sa z toho teším, lebo aj vďaka tomu sa tento projekt spropaguje ešte viac. Mojím cieľom ako novinárky bolo upriamiť pozornosť na Kayar a pomaly, ale iste, sa mi to darí. Dnes spolupracujem so starostom dediny a plánujeme viaceré projekty na podporu tamojších mladých ľudí, aby sa nemuseli plaviť za slobodou do Európy (čo je pre mnohých osudné), ale našli si uplatnenie aj doma.

Aké projekty plánuješ v blízkej budúcnosti?

O týždeň odchádzam na dva mesiace do Los Angeles, New Yorku a Washingtonu, kde pracujem na knihe o Úspešných Slovakách a Čechoch a na viacerých reportážach. Na zimu sa vraciam do Senegalu, tento krát na pol roka, takže by som mala mať dosť priestoru na prácu na mojej lifestylovej knihe o ženách s názvom Paris - Dakar – Women. Inšpiráciou je trasa slávnej automobilovej rally, ale v podstate ide o moju „spomalenú cestu“ autom z Parížu do Dakaru.

V každej krajine budem žiť cca mesiac a budem dokumentovať životný štýl žien, štýlom akým píšem do ženských časopisov. Zaujímavé to bude hlavne preto, že na tejto trase sa prechádza hranicami troch rôznych kultúr – európskou, arabskou a africkou, takže to budú tri rôzne pohľady na otázky, ktoré my ženy riešime – vzťahy, láska, práca, móda, životný štýl… Prvú časť začínam v Senegale a musím to tam všetko naplánovať, aby som mohla na budúci rok v lete zrealizovať celú cestu. Nechcem nič riskovať, hlavne v Mauretánii, Maroku či v Západnej Sahare.

Doniesla si si zo Senegalu niečo netradičné?

Doniesla- nedoniesla J Suveníry si nikdy nekupujem, stačia mi fotografie, ale na podporu miestnych rybárov v Kayar, som si tu dala na mieru vyrobiť a tradične pomaľovať 4 malé rybárske lode – pirogy. Chcela som ich previesť na Slovensko, inštalovať na nich výstavu a potom ich mať ako dekoráciu na záhrade, ale nemala som už peniaze na ich prevoz loďou, tak ma tam čakajú. Je to vtipné, nemám tu auto, ale mám 4 lode.

Vizitka

Diana Mráziková (1982): Skončila Fakultu žurnalistiky na FFUK v Bratislave a v Los Angeles, kde žila s prestávkami 8 rokov, vyštudovala fotografiu, žurnalistiku a reklamu na Santa Monica College a UCLA. Momentálne sa pohybuje najmä na trase Los Angeles – Dakar - Bratislava/Praha.

Za svoje fotografie získala viacero medzinárodných ocenení na International Photo awards a iných súťažiach. Svoje reportáže a fotografie publikuje do časopisov v USA, Senegale, na Slovensku a v Čechách.

Známy bloger, ktorý ako 19-ročný odletel za školou, zmenou a tempom metropoly do Londýna, neskôr pôsobil v španielskom Madride a dva roky v Barcelone. Externe spolupracuje s poprednými slovenskými a českými magazínmi a keď nepíše, alebo nesedí v lietadle, nájdete ho v kine, divadle, kaviarni, alebo s knihou v ruke. Cestovatelia, fashionisti, umelci, party animals a fotografi tvoria jeho jadro, ktoré týždeň, čo týždeň vysiela inšpiráciu k novým príspevkom. Práve blogmi na portáli Lesk sa s vami o ne bude pravidelne deliť a provokovať...