Do obrazov dávam dušu
Obrazy Emílie Urbanovej (56) zo Serede visia na stenách v domácnostiach kade-tade po svete. Najradšej maľuje kytice či portréty. Ak sa chcete dať namaľovať, rátajte s tým, že vás to bude stáť niekoľko hodín sedenia a trpezlivosti.
Od detstva vždy viac ako učenie mala rada kreslenie. Na konci vyučovania mohla učiteľka z jej výkresov robiť výstavu. Vyštudovaná maliarka mala prednedávnom dvadsiatu prvú výstavu v Seredi a tvrdí, že to už bola zrejme jej posledná.
Krízu už zažehnala
Maľovanie bolo vždy pre ňu zábava a relax. Až do chvíle, kým na ňu nedoľahla tvorivá kríza. „Po dvadsiatich rokoch tvorby prišla na mňa kríza, ktorá trvala tri mesiace. Bola som z toho taká zúfalá, že zo mňa tiekol pot a aj som si poplakala. Kým dovtedy mi šlo maľovanie akoby samo, zrazu som nevedela urobiť štetcom poriadny pohyb. Nevzdávala som sa. Nútila som sa každý deň do práce,“ spomína na najhoršie obdobie v pracovnej oblasti. Dnes je už našťastie všetko v poriadku, aj keď to nejde celkom ako po masle. „Nemám toľko nápadov ako kedysi. Nemaľujem každý deň, lebo sa nechcem opakovať. Chcem, aby každý obraz bol iný, jedinečný. Keď som kedysi nemaľovala tri dni, cítila som sa nesvoja. Dnes nemaľujem aj týždeň,“ vraví.
S niektorými obrazmi sa ťažko lúči
Najčastejšie maľuje kytice, krajinky i portréty. „Moja práca musí byť vždy zrozumiteľná pre človeka. Dať na plátno rozkvitnutú kyticu je niečo nádherné. Portréty robím z fotografií, hoci nie veľmi rada, ale i naživo. Vtedy je to iné. Potrebujem sa s človekom trošku spoznať, porozprávať. porozprávať. Trvá to zhruba tri sedenia po dve hodiny. Moje obrazy nosia ľudia svojim blízkym ako darček, keď idú na návštevu do zahraničia. Raz mi dokonca kamarátka z Nemecka hovorila, že bola u svojho známeho a doma mal zavesený môj obraz. Alebo už sa mi stalo, že som sledovala nejakú reláciu v televízii a v pozadí boli moje diela. To ma veľmi poteší,“ hovorí maliarka, ktorá vystavovala nielen doma, ale aj v Maďarsku, Srbsku i Taliansku a je držiteľkou niekoľkých medzinárodných cien. Do každého obrazu dáva svoju dušu, a preto sa v jej zbierke nájdu aj také, s ktorými sa nedokáže rozlúčiť.
Aj nepodarky sa mi zídu
Na strednej škole sa vyučila za keramikárku a po dvadsiatke sa rozhodla, že bude sama sebe paňou. Daniela Jakubcová (48) má dnes vo svojom rodinnom dome i dielňu, takže je v práci dvadsaťštyri hodín denne.
Hoci začiatky podnikania sú u väčšiny najťažšie, pani Daniela na obdobie spred dvadsiatich rokov spomína rada. „Vtedy ešte keramika fičala, mala som veľa roboty. Človek sa cítil väčším umelcom ako dnes, keď je už konkurencia. Z keramikárov milionári nikdy nebudú,“ hovorí hneď na úvod.
Na prácu s kruhom má pomocníka
Rodená Pezinčanka ako prvé vyrobila taniere pre rodičov. Úžitkovej keramike sa venuje dodnes. Misky, hrnčeky, džbány i taniere si môžete u šikovnej ženy objednať. „Na objednávku robím všetko, i habánsku či modranskú keramiku. Oslovujú ma rôzne firmy, ktoré si dávajú robiť darčekové predmety pre svojich zamestnancov či klientov. Väčšinou majú jasnú predstavu o tom, čo chcú. Ak to tak nie je, fantázia je na mne. Najradšej pracujem s krémovou podkladovou glazúrou a na to maľujem motívy zelenou farbou. Ide o jednoduchý dekor, a to bodky, pásiky, čiarky či špirály. Prácu s hrnčiarskym kruhom neovládam perfektne, preto mám na to pomocníka. Ten keď výrobok vytočí, musím ho nechať desať dní vyschnúť, potom ho dám do pece vypáliť, naglazujem, namaľujem, zas to dám do pece a až tak je výrobok hotový,“ predstavuje postup práce.
Predáva na folklórnych slávnostiach
Výrobky Daniely Jakubcovej sa nachádzajú v domácnostiach po celom svete. Pred pár rokmi vo svojej dielni privítala aj vzácnu návštevu. „Keď bola japonská princezná na Slovensku, navštívila aj nás. Vtedy som vyrábala viac tmavomodrú keramiku s bielymi motívmi a to sa jej veľmi páčilo,“ spomína. Dnes ju živia hlavne individuálne objednávky a občas zájde aj na folklórne slávnosti predávať svoje diela. Aj po toľkých rokoch praxe sa jej i teraz z času na čas niečo nepodarí. „Dva alebo tri razy sa mi stalo, že som otvorila pec a všetky výrobky boli zliate do jedného. Už mi zostávalo len zobrať kladivo do ruky a tak to z pece dostať. Niektoré nepodarky sú však originály, a preto som si ich nechala,“ dodáva pani Daniela, ktorej sa zatiaľ každú objednávku podarilo do bodky splniť.
Upútala ma krása čipky
Paličkovaniu sa venuje od piatej triedy základnej školy. Aj napriek zdravotným problémom tejto práci zostala verná dodnes. Eva Červenková (34) spletá nite každý deň.
Zo záujmovej činnosti sa pre Evu paličkovanie časom stalo aj živobytím. „Učiteľka na škole si všimla, že ma to baví a darí sa mi v tom, preto mi vždy vymýšľala náročné motívy. Po maturite som sa tomu začala venovať intenzívnejšie a dnes ma to živí. Upútala ma práca i krása hotovej čipky,“ vraví. Podľa nej to však nemôže robiť každý. Základným predpokladom, aby človek túto prácu zvládol, je hlavne trpezlivosť. „Pre zdravotné problémy pri valci vydržím sedieť maximálne dve hodiny denne,“ hovorí čipkárka.
Špania Dolina i zvončeky
Eva začínala so štyrmi paličkami a postupne začala pridávať ďalšie. Najviac ich však naraz použila sedemdesiatdva. „Počet paličiek závisí od motívu a šírky čipky, ale i od toho, koľko človek zvládne. Mám skúsenosť, že na prvý pohľad jednoduché veci sú na výrobu najnáročnejšie. Valec mám len jeden, preto môžem vždy vytvárať len jeden výrobok.“ Eva niekoľko rokov pravidelne robila len čipky na obrusy. Motívy zo Španej Doliny majú svoje čaro. „Pri týchto vzoroch mi pomáha kosoštvorcová forma a špendlíky. Predlohu mám z časopisu a už len musím vedieť, kam mám špendlík pichnúť, aby bol vzor taký, aký chcem,“ objasňuje. Prednedávnom sa jej žiadala zmena. Zvolila si cestu malých dekorácií, ktoré možno zavesiť aj na stromček. Najradšej robí zvončeky či rybičky.
Keď valec spadne na zem
Hoci už na prvý pohľad je jasné, že paličkovanie nie je jednoduché, mladá umelkyňa si to nemyslí. „Podľa mňa to nie je ťažké. Hoci sa mi už nie raz stalo, že aj v polovici roboty som musela motív vypárať, lebo som zle splietla nite. Dokonca mi raz valec spadol aj na zem a všetko sa mi domotalo,“ usmieva sa a už sa nevie dočkať chvíle, keď aj tento rok daruje svoje diela príbuzným.
Nedokážem vyrábať vo veľkom
Ručným prácam sa venuje celý život. Už ako dievča skúšala rôzne techniky od háčkovania, štrikovania až po šitie. Pani Jožke Bilíkovej (55) z Trnavy však najviac učarovalo tkanie.
Na návšteve u pani Jožky nám bolo hneď jasné, že ručné práce sú jej srdcovou záležitosťou. Háčkované záclony, tkané obrusy či prestieradlá, patchworkové prikrývky, to všetko dotváralo príjemnú atmosféru v jej byte.
Výrobky majú srdce i svoju dušu
Najprv obliekala bábiky a v pätnástich rokoch uštrikovala prvý sveter pre seba. Ani dcéry pani Jožky nikdy nemali konfekčné oblečenie. Mama im vždy vyrábala originály. Ručné práce učarovali aj dievčatám. Pred štrnástimi rokmi sa jej dostal do ruky časopis, v ktorom si prečítala zaujímavý článok o tkaní a tejto technike. Dlho neváhala a prihlásila sa na kurz tkania. „Ešte ako mladá mamička som to skúšala na malých krosnách, ktoré dostali moje deti ako hračku. Už vtedy ma to veľmi oslovilo,“ vraví. Pred piatimi rokmi si otvorila živnosť a za krosnami sedí takmer každý deň. „Ako všetko aj začiatok môjho podnikania bol dosť ťažký a náročný. Svoje výrobky som nebola schopná predávať. Slovenský spotrebiteľ má len veľmi malý záujem o ručné vyrobené prestierania, obrusy, háčkované výrobky a podobné ručné práce. Ľudia aj vzhľadom na cenu týchto výrobkov si radšej kúpia tovar vyrobený v Číne,“ myslí si pani Jožka, ktorá sa zúčastňuje aj na rôznych jarmokoch. Hoci niektorí záujemcovia si u nej objednávajú rovnaké výrobky, každý z nich je iný. „Navlas rovnaké veci sa mi nikdy nepodarí urobiť. Nedokážem vyrábať vo veľkom a rýchlo. Produkty musia mať srdce a svoju dušu,“ pokračuje tkáčka, ktorá si nite objednáva z Talianska.
Okrem tkania aj patchwork
O inšpiráciu nikdy nemala núdzu. Nepotrebuje nápady z časopisov, stačí sa jej pozrieť cez okno. „Svet okolo nás je plný farieb a nápadov. Najradšej mám teplé jesenné farby. Menší obrus urobím za jeden deň, ale väčší so zložitejším motívom tkám dlhšie.“ Pani Bilíková je tiež zakladateľkou združenia žien, v ktorom sa stretávajú milovníčky ručného remesla. Panuje tam tvorivá atmosféra. „Všetky veci, ktoré spoločne vytvoríme, darujeme do detských domovov, na onkológiu či do domova sociálnej starostlivosti. Od januára sa venujeme aj patchworku. Dlho som s touto technikou koketovala, až jeden deň som z odpadových látok nastrihala štvorce a začali sme šiť. A vznikajú z toho nádherné veci,“ dodáva pani Bilíková, ktorú ručné práce sprevádzajú celým životom. Boli a sú pre ňu láskou, útechou i požehnaním. Tak ako ľudia, ktorí s ňou spoločne všetky tieto veci tvoria.
