Skutočný príbeh: Osudná naháňačka

Mala som desať rokov a v jeden obyčajný jesenný deň som sa po skončení školy vybrala s kamarátkami von. Obyčajne sa však už tento deň neskončil. Práve naopak, od tohto dňa sa všetko v mojom živote zmenilo. Ako malé deti sme sa naháňali a pre mňa sa naháňačka skončila nešťastím. V oduševnení hry som preletela cez sklenené vchodové dvere a pristála som na zemi.

V priebehu pár sekúnd sa okolo zhromaždilo množstvo zvedavých ľudí, pozerali sa, ale neurobili vôbec nič. Namiesto prvej lekárskej pomoci som zažila krik od obyvateľov toho domu, ktorých jedinou starosťou bolo, kto rozbité sklo zaplatí a podobne. Kamarátky sa zľakli a ušli preč. Ostala som teda odkázaná len sama na seba a hoci som bývala len pár blokov ďalej, bola to vtedy pre mňa najdlhšia cesta domov.

Z tohto úrazu som sa liečila približne štyri roky, absolvovala som dve operácie, dve liečenia a počas týchto štyroch rokov aj každodenné rehabilitácie. No keďže mi sklo poškodilo jeden z najdôležitejších nervov v nohe, trvalé následky mi už ostali do konca života. Bohužiaľ, neostali len fyzické, ale aj psychické. Odvtedy som sa stala oveľa uzavretejšou a je len veľmi málo ľudí, ktorým úplne dôverujem.

Nie nadarmo sa hovorí, že všetko zlé je na niečo dobré a tento môj bolestný zážitok ma taktiež aj veľa naučil. Teším sa a vážim si každučký deň, ktorý žijem, lebo každý deň je niečím výnimočný. Ľudia by si mali navzájom pomáhať, veď človek nikdy nevie, kedy tú pomoc bude potrebovať on a ľudský život je predsa to najcennejšie, čo máme. Paradoxne mu v tejto uponáhľanej dobe venujeme najmenej času. Teraz už mám dvadsaťtri rokov a moja najväčšia vďaka patrí mojej rodine, lebo len vďaka mojim najbližším som dokázala prejsť cez všetky prekážky, ktoré mi život po úraze nadelil.